Dcera sněhu

… depresia, mágia, nádej… Z prvých strán šla taká extrémne silná depresia… autorka ju opísala priam hmatateľne. Pochmúrne prostredie Aljašky, treskúca zima, hlavné postavy, ktoré sa vzájomne odsudzujú, každý si nesie svoje výčitky a vinu… Netrvalo dlho a Jack s Mabel sa chytili záblesku nádeje. Najprv k dievčatku zo snehu, potom skutočnému(?), a v neposlednom rade im nádej dodávali aj novozískaní priatelia, rodina žijúca na opačnom konci osady vybudovanej na úpätí aljašských hôr. Priznávam, príbeh je magický, citlivo písaný, zároveň drsný, podmienkami neľahkého života, dá sa povedať, na pokraji divočiny. Príchodom tajomného dievčatka mi ale stále ČOSI v príbehu nesedelo. Prepojenie ruskej ľudovej rozprávky a Dcéry zimy bolo krásne. Na jednu stranu sa to prepojenie dalo logicky vysvetliť, na druhú tam boli rozpory- detaily, ale predsa. Počas celého čítania mi vŕtalo v hlave- je alebo nie je skutočná? Dokonca aj teraz, mesiac po dočítaní, si stále nie som istá XD. Patrím ku skupine čitateľov, ktorí nemajú radi, ak si musia domýšľat, či vytvárať vlastné závery. Mám radšej priamosť autora, tzv. povedať všetko “polopate”. Miatla ma tiež priama reč. Niekedy bola písaná kurzívou, inokedy úvodzovkami. Ak sa teda takto píše magický realizmus, asi nebudem veľký fanúšik :/ nečudo, že aj zo záveru som zostala zmätená ako srnka pred reflektormi auta. Aj keď mňa príbeh nenadchol ako som očakávala, napriek tomu ho vám odporučím, najmä ak máte radi knihy, ktoré pohladia dušu, dodajú nádej, že občas sa aj zázrak môže udiať, stačí veľmi chcieť, túžiť, priať si…